„Pani učiteľka, na Slovensko príde z Ameriky moja sestra aj so svojím mužom! A ide bratovi na svadbu. Do Dánska! Ale ja tam nejdem, musím byť doma. Chápete?“ nechá sa počuť jedna moja žiačka. V jej tvári však vidím radosť z toho, že sa rodina po dlhšej dobe opäť stretne. „Počuj, Pauli, a nespýtaš sa ich, či by nám neprišli na hodinu angličtiny?“ počujem zrazu seba. Moja silne emočná osobnosť zase raz nesklamala a ja som zareagovala čisto impulzívne a bez premýšľania. Na angline už dlhšie preberáme tému RODINA a mať na hodine native speakra je vždy velikánsky bonus pre deti ... tak snáď to nejako skĺbim, povedala som si v duchu. Paula však na druhý deň nič nevravela a na tretí deň na mojej hodine ani nebola, keďže bola na exkurzii. Čo však čert nechcel (alebo anjel chcel), stretli sme sa na obede v jedálni. Pribehla, oznámila mi, že sestra s mužom prídu a nech jej poradím, o čom majú hovoriť. No učebný plán stlčený na kolene, čo vám budem hovoriť. Moja predstava bola mať voľnú diskusiu o živote ďaleko od rodiny. Večer som si však k tomu sadla a premyslela všelijaké varianty toho, akým smerom sa môže hodina uberať. Čo ak sa deti nebudú nič pýtať? Čo ak naši hostia nebudú mať o čom hovoriť? Pripravila som si teda sama otázky. Aj skupinovú prácu, do ktorej by som „v čase núdze“ zapojila našich hostí. Aj kvíz som mala pripravený ...
