Koncom minulého týždňa som pomáhala kolegovi. Zobral svoju triedu do školskej kuchynky, kde s deťmi chystal Ramly burgre. Nie, nemusíte googliť ... sú to burgre, ktoré sa robia v Kuala Lumpur, sú neskutočne šťavnaté a obsahujú množstvo voňavých korenín, surovú cibuľu a cesnak a mäso (ktoré sa, mimochodom, nesolí) je v žemli zabalené do jemnučkej vajíčkovej omelety. Kolega sa sám podujal na to, že on bude v kuchynke a mne nechá zlomok detí v triede, kde s nimi budem trénovať prezentáciu o Kuala Lumpur. Jasné, že sme v tej triede nevydržali a po hodine sme sa vybrali za zvyškom triedy. Vojdeme do kuchynky ... uff! Okno dokorán otvorené, vetrajú všetky tie pachy (a asi aj horúčavu, ktorú sálajú deti zo seba v pracovnom zápale). Pri troch varných doskách, na ktorých majú panvice, sa za výrazného detského hluku opekajú žemle a smaží kuracie mäso vytvarované do úhľadnej malinkej placky. Keď deti zbadali, že sme prišli, pozháňali posledné čisté taniere a v priebehu pár sekúnd nám naservírovali čerstvé burgre. Prisahám, že boli rýchlejší ako zamestnanci v McDonalde. Tie burgre boli famózne! Presne ako vo videu, ktoré sme si pred samotným varením pozreli ... šťavnaté, chutné, bez jedinej chybičky. A celé ich pripravili deti! (Teda, ak nerátam, že kolega pripravil rozpočet, bol nakúpiť suroviny, dal pomlieť mäso, zapojil manželku do príprav a tá večer o desiatej robila takmer 20 vajíčkových omeliet, aby sa ušetril čas počas vyučovania ... ale toto je už iný príbeh, možno o ňom raz napíšem blog). Tie deťuše boli také šťastné! Také hrdé na seba! A také najedené!  😊  Jeden z nich dokonca povedal: „Kašlem na to, ja z toho mäsa zoberiem domov.“ A už balil mäso do kúska papiera na pečenie, ktorý sa povaľoval na stole ... vážne netuším čo mu to urobilo v školskej taške počas vyučovania, ale chcem veriť, že to mäso prišlo k nemu domov v poriadku.  😊  Kolega v kuchynke strávil ešte jednu hodinu, ktorú venoval upratovaniu. Keď som ho potom stretla na chodbe, myslela som, že bude potrebovať RZPéčku. Akoby vyšiel z bane. Cez úsmev mi zakričal: „Toto bolo hell cooking.“

             „Robte len toľko koľko vládzete.“ Opäť mi táto veta preletela hlavou, ale keďže som utekala učiť, zahnala som ju do úzadia a nevenovala jej pozornosť. Cestou do triedy vidím na chodbe ležať dvoch chalanov. V rukách majú farbičky a rýchlosťou blesku, zato však precízne, vyfarbujú obrovskú papierovú vlajku mesta Baku. V momente za nimi vybehne hŕstka spolužiačok, ktoré ich hystericky volajú dnu do triedy, lebo „učiteľ nám niečo hovorí a VY máte byť v triede!!!“ Chalani niečo odvrknú, vyfarbujú ďalej ... čo tam po učiteľovi, keď ich tlačí čas. Dievčatá sú už priam v amoku. Situáciu rýchlo upokojujem, chalani idú do triedy, vypočujú si učiteľovu stručnú inštruktáž a vracajú sa na chodbu, aby dokončili svoje dielo. Aj vlk sýty, aj ovca celá.

Nervozita u detí začína byť v tento deň viditeľná. U nás v škole sa totiž ide do finále. Ukončujeme Modelový mesiac, akciu, ktorú máme vždy na jeseň a zapája sa do nej celá škola. Vtedy celý mesiac venujeme vybranej téme a túto tému sa snažíme vsúvať do vyučovania. Do každej z hodín. Teoreticky a často aj prakticky. Vážne i veselo. Obraciame tému zo všetkých strán. A zapájame deti ako sa len dá. Na konci celého mesiaca potom každá trieda urobí výstup z toho, čomu sa v danej téme naučili. Tento rok boli témou veľkolepé mestá. Každá trieda si vylosovala nejaké mesto a tomuto mestu sa potom venovala. Jeden by neveril aký neuveriteľný mesiac to dokáže byť! Plný nadšenia, ale aj zhnusenia. Plný motivácie, ale aj klesania na duchu. Plný pohody, ale aj hektiky, stresu a absolútneho nedostatku času. Plný tvorenia, ale aj snahy vyhnúť sa akémukoľvek príspevku k téme. Plný energie, elánu, ale aj vyčerpania. Na strane všetkých. Vyučujúcich aj detí. „Robte len toľko koľko vládzete“ ... vo mne rezonuje čím ďalej tým viac.

Ku koncu vyučovania stretám kolegyňu prvostupniarku. Pýtam sa jej, či aj ona v tento deň odrátava hodiny, ktoré musí odučiť, aby sa dočkala víkendu a mohla vypustiť paru? Vraj bola s deťmi vonku hádzať bumerang. Podarilo sa im ho hodiť tak, že sa ukotvil na strome a aj keď padlo veľa nápadov (aj realizácií) ako ho zo stromu dostať, bumerang na tom strome hovel naďalej. A tak si kolegyňa od školníka vypýtala udicu (áno, u-d-i-c-u) a po vyučku sa chystala ísť von dostať ten bumerang späť na zem. Nebojte sa, mala aj plán B ... pre prípad, že jej  plán A s udicou nevyjde ... mal prísť jej muž so starou garnížou a ten bumerang proste z toho stromu vyraziť. Čo už ... keď sa učíte s deťmi o Canberre a hádžete si kvôli tomu bumerang, váš víkend sa môže značne oddialiť.  😊

Na našej škole je momentálne 32 tried. Presne takéto množstvo kolektívov ide do finále Modelového mesiaca, ktorý tento týždeň zavŕši Celoškolská žiacka konferencia. Na nej budú tieto kolektívy prezentovať neuveriteľné veci o svojich mestách. Priala by som vám vidieť to celé naživo! A priala by som vám vidieť naživo aj všetko, čo tomu predchádza. Či už zo strany učiteľov alebo žiakov. Často (možno až príliš) ideme totiž až za hranicu ... za hranicu svojich síl aj možností. Asi nikdy v živote som preto nebola taká vďačná za vetu, ktorá odznela na porade. „Robte len toľko koľko vládzete.“ Lebo ono to je vlastne umením dokázať odhadnúť pokiaľ ísť a kde sa už zastaviť, prestať sa rozdávať, začať sám seba viac ľúbiť a z takéto zdravého egoizmu si dopriať pokoj.

P. S. Ak mi nabudúce niekto povie, že ako učitelia tie deti neučíme pre život, tak mu budem oponovať. Tento mesiac dal totiž nielen deťom, ale aj nám, dospelákom, viac, než sme predpokladali. Robte len toľko koľko vládzete ... ak si toto odnesieme do života, budeme šťastní a spokojní. A čo je pre život viac ako poznať svoje limity a prijať sám seba so všetkým čo to obnáša?

p.uč. Fecková