Moja silne emočná osobnosť zase raz nesklamala a ja som zareagovala čisto impulzívne a bez premýšľania. Na angline už dlhšie preberáme tému RODINA a mať na hodine native speakra je vždy velikánsky bonus pre deti ... tak snáď to nejako skĺbim, povedala som si v duchu. Paula však na druhý deň nič nevravela a na tretí deň na mojej hodine ani nebola, keďže bola na exkurzii. Čo však čert nechcel (alebo anjel chcel), stretli sme sa na obede v jedálni. Pribehla, oznámila mi, že sestra s mužom prídu a nech jej poradím, o čom majú hovoriť. No učebný plán stlčený na kolene, čo vám budem hovoriť. Moja predstava bola mať voľnú diskusiu o živote ďaleko od rodiny. Večer som si však k tomu sadla a premyslela všelijaké varianty toho, akým smerom sa môže hodina uberať. Čo ak sa deti nebudú nič pýtať? Čo ak naši hostia nebudú mať o čom hovoriť? Pripravila som si teda sama otázky. Aj skupinovú prácu, do ktorej by som „v čase núdze“ zapojila našich hostí. Aj kvíz som mala pripravený ...

Tesne pred tým ako nám zazvonilo na hodinu som uvidela Paulu sprevádzať dve osoby. Dve osoby, z ktorých išlo toľko pozitívneho, až ma to samu prekvapilo. Mladí ľudia, ktorí nemali žiadne zábrany a pred očami zvedavých siedmakov stáli síce pokorne, ale odhodlane a začali rozprávať s takou prirodzenosťou, že som mala pocit, že na našu školu patria od nepamäti. Zo začiatku som sa síce pýtala otázky iba ja, ale postupne sa ku mne pridali aj moji žiaci. Deti, ktoré milujú angličtinu, sú v nej dobré, spontánne sa jej venujú a ja sa medzi nimi cítim len ako akýsi ich doplnok a nie ako učiteľka. Dávali to na pána. Gramaticky správne a obsahovo zaujímavo. Taká hrdá som na ne bola. Mám rada tie chvíle, kedy z hodiny ťaží nielen žiak, ale aj učiteľ. A my sme sa dozvedeli neuveriteľné množstvo zaujímavostí. Ako sa Kaja zoznámila s Ryanom. (Na Slovensku. Fakt. Nekecám.) Ako často sú v kontakte s Kajinou rodinou. Povedali nám aj o tom, či je to ťažké byť tak ďaleko od rodiny ... teda, snažili sa povedať, najmä Kaja, ale bolo na nej vidieť, že sa jej ťažko hľadajú tie správne slová. Život v Colorade, kde Kaja s Ryanom žijú, vie byť totiž pekne náročný. Ba priam drsný a trochu aj nudný ... drsný pre extrémne teploty, ktoré sa často blížia aj k -25 stupňom a nudný pre tých, ktorí milujú pobrežie a neznášajú sneh a lyžovanie. V Colorade totiž žiadne more nenájdete. A najmä je to neuveriteľne ťažké byť ďaleko od rodičov a súrodencov. Aj keď si s nimi často voláte. Kaja s Ryanom nám veľa povedali aj o štúdiu v Amerike. O tom, kedy tam deti nastupujú do škôl, aké školy tam vlastne existujú, aký populárny je homeschooling. Dozvedeli sme sa aj to, koľko druhov Oreo sušienok sa nachádza v najobľúbenejšom obchodnom reťazci, prečo veľa Američanov radšej kupuje organické jedlo, aké ingrediencie si môžete dať na pizzu (normálne tam môžete mať pizzu s noodlami, džííízs), či je Amerika naozaj taká nebezpečná, koľko stojí kaderník ... dokonca sme Ryana podrobili mikrokurzu slovenskej výslovnosti. „Čučoriedky“ aj „Trenčín“ zvládol na výbornú, zato „guľôčky v jamôčke“ ho trochu potrápili.  😊

Viete, my, učitelia, sa často dostávame do stretu s tým, čo sa deje u detí mimo školy. Poznáme ich rodinné pomery, vieme, kam chodia deti s rodičmi lyžovať, poznáme vianočné tradície jednotlivých rodín, vieme, komu maminy dovolia prespávačku u kamošky, koho rodičia vozia do školy, častokrát poznáme mená súrodencov, aj keď ich neučíme ... deti nám s obľubou hovoria o tom, čím žijú. Hovoria o tom spontánne a vždy s emóciami. Niektoré z ich príbehov sú silné a sú „príliš“ aj pre dospelých. Iné sú zase úsmevné a milé. A mnohé z nich sú inšpiratívne. Kým deti chodia a rozprávajú, je to fajn ... lebo keď chodiť prestanú, budem sa musieť zamyslieť nad tým, čo robím zle. Po hodine som si uvedomila, aké super to bolo, že mi Paula povedala o svojej sestre. Hodina, ktorá skončila úžasným obohatením všetkých strán, vyplynula z takého „obyčajného“ príbehu jednej „obyčajnej“ rodiny. Priala by som si, aby bolo na svete viac ochotných Kají a Ryanov, ktorí by chodili na návštevy na vyučovanie a podporili by tým svoje sestry. Lebo rodina je základ. A iba vtedy, keď je ten základ pevný, sa nám, učiteľom, darí stavať zaujímavé a krásne budovy. Priala by som si, aby z rodín chodilo veľa inšpirácie. Aby sa rodičia nebáli občas navrhnúť spôsob, ako obohatiť vyučovacie hodiny. Aby nám, učiteľom, pomáhali stavať.

 

P.S.:

A na záver ešte jedno odporúčanie od Kaji: pozerať viac filmov po anglicky, čítať viac kníh v angličtine. Tak si vycibríte cudzí jazyk až na úroveň Američana.

Peťa Fecková, učiteľka