• Výstava Plody jesene
        • Výstava Plody jesene

        • 10.10.2015 11:49
        • Zrazu som ho uvidela. Nepoznám jeho meno, neviem kde býva, ani koľko má rokov. Zato jeho výraz tváre bol nezabudnuteľný. V očiach sa mu jagali iskričky pýchy a tvár skrášľoval nepatrný úsmev. Akoby sa práve stal majstrom sveta v cestnej cyklistike. Realita však bola oveľa všednejšia ... nemal za sebou preteky, len obyčajnú cestu do školy. Odprevádzal svojho syna. Trpezlivo čakal, kým sa „mladý“ prezuje, vyzlečie bundu, prehodí zopár slov s kamarátmi. A potom mu do rúk jemne vložil „niečo“, čo bolo zabalené v igelite ... avšak dosť nekvalitne zabalené, pretože obsah toho igelitu bol viditeľný pre každého, kto prešiel okolo. Trčali z neho gaštany a oriešky. Naaranžované do akéhosi drobného útvaru. Potom odišiel. A jeho syn sa s pokladom v rukách stratil niekde v útrobách školy.
        • Zrazu som si uvedomila, že to, čo vidím popoludní vo vestibule školy je práve drobná dekorácia z gaštanov a orieškov. Už ju nikto neniesol. Bola položená na jednej z lavíc vedľa množstva ďalších krásnych dekorácií. Každá z nich bola jedinečná, originálna. Všetky spolu sa zlievali do jedného. Do výstavy s názvom Plody jesene, ktorú každoročne na našej škole organizujú šikovné vychovávateľky. Má to neuveriteľné čaro vojsť v prítmí skorého rána do priestorov, v ktorých učím, a zavetriť vôňu chryzantém, zazrieť blikajúce sviečky vo vyrezaných tekvičkách a nechať sa inšpirovať tvorivosťou, ktorá je priam hmatateľná. Gaštany, orechy, šípky, tekvice, šišky, tekvicové jadierka, jesenné kvety, zelenina, hrozno, jablká, hrušky ...
           
          ... zrazu mnou niečo pohlo. Pocit, že aj ja chcem anonymne odprevadiť svoje dieťa do školy a s pýchou v očiach a úsmevom na tvári mu odovzdať niečo, čo sme spolu vytvorili. Zatúžila som po tom, aby ma rodičia nepoznali po mene, aby nevedeli, kde bývam, ani koľko mám rokov. Túžila som byť len hrdou mamou, ktorá dcére odovzdá igelitku, z ktorej bude trčať kúsok jesenného „veľdiela“.
           
          V ten večer si s dcérou z tekvičky vyrobili prasiatko. Hovadsky sme sa pri tom nasmiali. A pridaná hodnota nášho spoločne stráveného večera? Naše prasiatko si hrdo sedí na jednej z lavíc vo vestibule. Snáď prenesie v sychravé a hmlisté dni dobrú náladu aj na vás. Jeseň vám priam ponúka príležitosti spoločne tráviť večer. Ak sa vám k tomu podarí aj niečo vytvoriť, miesto na smelaviciach sa ešte nájde. Výstava potrvá do 23. októbra, tak neváhajte a prineste kúsok domácej jesennej atmosféry aj medzi deti.
           

          Mgr. Petra Mókošová

           

        • Naspäť na zoznam článkov