Práve na začiatku adventu u nás na škole v pokojnej a komornej atmosfére zopár dievčat z vyšších ročníkov pripraví špirálu. Vetvičky (pán školník, díky za ne) postupne zviažu dokopy do radu a celý tento dlhočizný, lesom voňajúci rad ihličia stočia do veľkej špirály na zemi pred zborovňou. V strede špirály je podložka ... a na tú začínajú hneď na druhý deň ráno pribúdať plápolajúce sviečky. Nielen tak, cesta do špirály má systém.  J Strieda sa trieda po triede. Žiaci spolu s pani učiteľkou, pánom učiteľom urobia akéhosi hadíka (tí menší sa pri tom s obľubou držia za ruky) a postupne sa pozatáčajú do špirály. Ten posledný sa zrazu stáva prvým ... nesie totiž svetielko. Zapálenú sviečku, ktorú podá kamarátovi. A kamarát urobí to isté ... posunie sviečku ďalšiemu v rade. Toto urobí každý žiak v triede. Cestu svetielka zavŕši triedna učiteľka, triedny učiteľ, ktorá/-ý svetielko položí na podložku presne v strede špirály. Predstavte si k tomu hrať tichučkú vianočnú hudbu a tiež to, že pri podávaní svetielka si každý žiak / učiteľ niečo praje. Pošle zo srdca želanie pre seba, svoju rodinu, svoju triedu, možno aj pre školu. Je to dojemné. Je to krásne. Je to symbolické. Svetlo je totiž symbolom  ľudského tepla a dobra. Špirála zase vyjadruje dlhú cestu životom triedy.  

                „Dievčatá, v zborovni visí časový harmonogram. Môžete si doň zapísať svoju triedu, s ktorou pôjdete do špirály.“ Počula som opäť aj tento rok. Usmiala som sa. Pre mňa bola Vianočná špirála láskou na prvý pohľad ... teda, prvý zážitok.  J S radosťou som do harmonogramu ihneď zapísala svoju triedu. A s rovnakou radosťou sme cestu do špirály absolvovali nasledovné ráno. Všade okolo nás bol pokoj a harmónia. Verím, že tým svetielkom, ktoré sme do špirály preniesli na vlastných rukách, sme zažali všetko krásne, čo je v nás.

Mgr. Petra Mókošová