Je ráno. Decká ešte spia. Mladšie sa doma doliečuje z choroby, tomu staršiemu dnes začínajú jesenné prázdniny. Hodiny ukazujú 6.20. Aj keď čerpám dovolenku, privstala som si. Chcem si totiž nadbehnúť čas a stihnúť aspoň zopár povinností, kým ma začnú okupovať deti so svojimi požiadavkami. Premýšľam nad tým prečo sa mi snívalo o škole ... sny si pamätám málokedy. Dokonca zvyknem tvrdiť, že mne sa ani nikdy nič nesníva. O to viac ma dokážu rozhodiť rána, kedy si zo snov pamätám aspoň nejaké útržky. Ten dnešný sen vo mne vzbudil pocit neistoty. Nepamätám si jeho farby, ani vône, ani osoby, ani situácie, žiadne okolnosti, nič ... viem len, že sa mi snívalo o škole.

              Včera nám škola trochu osirela. Chýbali v nej totiž deti (tie, ktoré v dnešný prázdninový deň o 6.20 asi ešte sladko a tíško spia). Zato my učitelia sme sa včera v škole zišli v hojnom počte. Mali sme totiž metodický deň. Taký metodický deň vám je veľká vec. Čakali na nás spoločné raňajky. Pri vysokých barových stoloch prikrytých snehobielymi obrusmi, ktoré siahli po zem a na jednom mieste boli zviazané bielymi stuhami. Sviečky na stoloch už len podčiarkovali atmosféru. Stoly sa priam prehýbali šmakocinkami, ktoré pripravili šikovné ruky vo svojich domácnostiach. Niektorí doniesli domáce koláče, iní nátierky, ďalší si privstali a pripravili jednohubky, objavil sa aj kváskový chlieb, plno zeleniny, ovocia ... všetko som chcela ochutnať, ale bolo tam toho toľko, že som musela cielene selektovať, čo dám ráno do brucha, inak by som priamo tam, na námestí pred zborovňou, pukla. Premiešavali sme sa tam všetci. Kolegovia, kolegyne, vedenie, školiteľky ... Z repráku nám hrala hudba a teda tam bol riadny šum a vrava. Síce menšia ako tá, ktorú dokážu vyrobiť deti, ale bola tam. Bol to signál neformálnosti. Tú si totiž metodický deň priam žiadal.

              Okrem raňajok sme mali aj neuveriteľne chutný spoločný obed. A školenia, workshopy, semináre. Rôzne. Od meditačných, cez praktické, až po hravé a tvorivé. Z 10-tich, ktoré boli v ponuke, sme si mohli vybrať 3. Vyberali sme si sami. Podľa chuti a podľa toho ako sme to cítili. Učitelia totiž mávajú rôzne dni. Niekedy chcú byť (a aj sú) akční, inokedy majú potrebu vypnúť. Mávajú dni, kedy milujú krik detí a potom dni, kedy potrebujú ticho. Dlhé a dokonalé ticho. Mávajú dni, kedy nedokážu pod ťarchou povinností vypnúť ... priala by som si, aby mali aj špeciálny vypínač, akúsi signálku SOS, ktorú by stlačili, keď by cítili, že takýchto dní nasleduje po sebe už príliš veľa. Učitelia mávajú dni, kedy vojdú do školy, učia, presúvajú sa z triedy do triedy, do toho majú dozory na chodbách, v jedálni, riešia veci triednické, administratívne, personalistické, suplovacie, často im desiata, ktorú si prinesú z domu, trčí v kabinete ešte aj popoludní, často zanedbajú svoj pitný režim a sú aj takí, ktorí sa na wécko dostanú až na konci vyučovania. Fakt, je to tak. Vyváženosť ... tú potrebujú učitelia ako soľ. Je to ako s jedlom. Tej soli treba tak akurát. Aj preto mávajú učitelia na našej škole metodický deň. Aby sa posunuli nielen profesijne, ale najmä ľudsky. Aby mohli zjesť niečo, čo im pripraví niekto iný. Aby mali čas na kávu s kolegami. Aby si stihli povedať aj veci z bežného života, nielen tie školské. Lebo aj učitelia sú len ľudia. Aj oni doma varia, pečú koláče, upratujú, umývajú okná, triedia šatstvo, vymýšľajú program pre vlastné deti, chodia na turistiku, bicyklujú, kŕmia mačku, štrikujú, šijú, trénujú tenis, nakupujú ... učiteľ je normálny človek. Fakt, je to tak. A aj my, učitelia, chceme tieto bežné veci zdieľať s kolegami. Len na to často ani nemáme čas.

              Teším sa, že aj keď sme metodický deň prežili rôzne, rezonovala ním jedna spoločná myšlienka ... aspoň teda ja som to tak vnímala. NAJPRV SA TREBA POSTARAŤ O SEBA, AŽ POTOM BUDEM MAŤ DOSŤ SÍL POSTARAŤ SA O OSTATNÝCH. Ak budem ja vnútorne slabá, nestabilná, v nepohode, bude také isté aj moje okolie. Najprv si totiž kyslíkovú masku v lietadle musí nasadiť mama, až potom dokáže zachrániť svoje dieťa. A možno aj deti cudzie. Viem, že toto pravidlo ovládame všetci, ale naozaj nezaškodí, keď nám ho občas niekto pripomenie svojimi slovami, svojím pohľadom. Aby sme si uvedomili, že poznať pravidlo ešte neznamená, že ho aj vieme pretaviť do praxe. Aj učitelia majú svoje dni. Dni s deťmi, také tie bežné školské a potom dni bez detí, metodické. Dni, kedy sa učia zachraňovať najprv seba. Lebo na tom záleží.

              Cez okno vidím svetlo. A opar, ktorý sa dvíha nad pooraným poľom. Deti ešte spia – aj keď tipujem, že o chvíľu vstanú, pridobre poznám ich biorytmus. Z toho sna, ktorý sa mi dnes v noci sníval o škole, si nepamätám o nič viac ako pred hodinou. Laicky sa však domnievam, že som v ňom spracovávala silný odkaz z metodického dňa. A preto idem zo seba zhodiť pyžamo, obliecť si rifle a teplý sveter, zaliať čaj a pripraviť raňajky. V hlave mi už behá zoznam povinností ... treba navariť, pohrabať lístie v záhrade, nakúpiť a odniesť chryzantémy na hroby ... STOP, stláčam signálku SOS. Mám predsa na výber. Budem sa dnes venovať svojim dvom deťom, pôjdeme von do prírody a prečítam si kúsok z knihy. Budem mať svoj NEučiteľský deň.

 

Petra Mókošová, učiteľka