Koniec októbra. Vchádzam do triedy. V nej sa na mňa upierajú 4 (slovom ŠTYRI!) páry očí a v nich sa zračí nevyslovená otázka: „Urobíme si voľnú hodinu, pani učiteľka? Prosíííííme.“ Tú otázku vzápätí vyslovia nahlas. Vedia, že môžu. Môžu sa ma opýtať na čokoľvek. Rozmýšľam, čo urobiť, aj ako to urobiť. Keď vtom zrazu vykríknem: „Ale veď my musíme zvyšok triedy, ktorý je v karanténe, pripojiť na našu hodinu online, nie?“ Prikývnu, ochotní mi s tým pomôcť. Skúšam to však sama. Prvýkrát v živote. Na monitore zrazu zbadám prvú ikonu. Je to Lucka. Po nej sa tam zrazu objaví Táňa. Po nej Matej. Od radosti sa otočím na tie štyri páry očí, ktoré sú tam so mnou prezenčne a skríknem: „Jéééj, to je aké krásne, že? Ja ich všetkých vidím!“ „Pani učiteľka, oni Vás všetci počujú“, vľúdne ma upozorní jedna žiačka. Jej oči, vykúkajúce spoza rúška, sa pobavene smejú na mojom nadšení a ujúkaní. Je to prekliato ťažké zapájať ich všetkých. Dvanástich dištančne, štyroch prezenčne. Spoločne si prejdeme text o New Yorku, o tomto meste im pustím aj krátke zaujímavé video, ktoré som našla na nete, snažím sa s nimi viesť aspoň akú-takú konverzáciu a tiež si urobíme krátke cvičenie ..., teda, začneme ho robiť, lebo ani sa nenazdám a školské zvonenie nás upozorní, že je čas skončiť. Cŕŕŕn, realita volá! Tá hodina angliny mi prišla akási spomalená, nepružná. Tých dvanásť istôt, s ktorými si počas hodín hádžem loptu, vidím ich hlásiť sa, občas ležať na lavici, občas sa s nimi v rámci hodiny prejdem po škole, ... tých dvanásť istôt tam viac nie je, ako je. A tie štyri istoty, ktoré tam mám prezenčne, tak s nimi sa v danej chvíli nedá hádzať lopta, nevidím ich hlásiť sa, nedá sa s nimi prejsť po škole, lebo moje oči sa upierajú na monitor. Na ikonky žiakov, ktorí patria ku mne do triedy. Začínam sa cítiť neistá.

 

Druhá polovica novembra. Vchádzam do triedy. Už viac nerátam koľko párov očí sa na mňa pozerá. Už len registrujem, že niektoré tie oči sú mi známe a niektoré nie. Patria totiž do inej skupiny z angličtiny. U mňa sa ocitli len preto, že kolegyňa je v karanténe. Pripájam cez počítač deti, ktoré sedia doma a sú odsúdené na dištančné vyučovanie. Kým spojazdním techniku, za mnou to bzučí ako v úli. Pre decká sa totiž takáto náhle poskladaná skupina stáva ložiskom voľnosti. V správaní, v koncentrácii, vo výkonoch. Ako pedagóg začínam strácať pôdu pod nohami. Mám pocit, že nerobím nič iné, iba tých dištančných vyzývam, aby sa ozvali a tých prezenčných nabádam k tomu, aby boli tichšie a prestali tým dištančným mávať, ukazovať opičky, robiť grimasy ... a všetkých, VŠETKÝCH prosím, aby pracovali a venovali sa angličtine. Moja zóna komfortu je narušená. Balansujem a začínam strácať istotu. Neviem, čo bude zajtra. Ja vlastne dokonca neviem ani čo bude dnes! Netuším koho ani ako budem učiť.

 

Tie deti sa postupne stali mojimi istotami. Pracovali sme na tom. Spoločne. A ja som sa, naopak, stala ich istotou. Naučili sme sa predvídať, vedeli sme čo bude nasledovať, poznali sme svoje fungovanie. A zrazu je všetko úplne ináč. Tie moje istoty sú tu raz dištančne a raz prezenčne. A ja sa mám snažiť byť ich pilierom a zároveň pilierom iných, ktorí k nám občas zavítajú na hodinu. Práve toto však nikomu z nás neprináša istotu.

 

Učiteľská duša trpí. Trpí neistotou. Trpí mlčky. A pritom má chuť z plných pľúc zakričať: „VRÁŤTE MI MOJE ISTOTY!“ Začínam sa báť. Ak trpí učiteľská duša, čo potom tá detská ...???

 

Petra Mókošová, učiteľka