45 minút ubehne rýchlo. Končí mi posledná hodina angliny s ôsmakmi v tomto roku. Aj som sa kvôli tomu nahodila do blúzky, vyčesala si vlasy ... jáááááj, úplne som zabudla, že to robím stále. Dištančné – nedištančné, návyky musia byť a základná hygiena k nim patrí. Najmä, keď vyučujem vždy so zapnutou kamerou. Na koniec hodiny mám však pripravenú maličkú zmenu. Porcelánový zvonček v tvare anjela, ktorý mi priniesol Mikuláš. Pre mňa láska na prvý pohľad. Vydáva nádherne jemný zvonivý zvuk. Cililing, cililing. A tak po tom, čo deťom spontánne a od srdca zaželám všeličo možné k sviatkom, sa s nimi rozlúčim slovami: „See you in 2022“ a zazvoním tým anjelikovským zvončekom. Zazvoním aj na konci konverzačnej hodiny, ktorú mám s ďalšou skupinou. A potom zvoním aj deviatakom. Zvoním ako divá na konci každej hodiny. Cililing, cililing. A pri tom premýšľam, koľko z toho učenia musí byť učiteľ učiteľom a koľko hercom.

Dištančná výučba dá človeku zabrať. Začínam si uvedomovať, že ako plynie čas, je čoraz náročnejšie deti zaujať. Piate a šieste hodiny sú nutným zlom. Premýšľam, ako som pred pár dňami ukončovala vlastné vzdelávanie niekoľkohodinovým webinárom. Vzdelávanie bolo dobrovoľné, vedela som, do čoho idem a aj napriek tomu bolo pre mňa náročné obsedieť niekoľko hodín v pozícii diváka. Keď si predstavím, že niečo podobné zažívajú deti odsúdené na dištančnú výuku ... pfffff ... ani sa potom nedivím, že ja zvoním na hodinách porcelánovým zvončekom, že kolega má na hlave mikulášsku čiapku a okolo krku mu blikajú vianočné LED svetielka, že ... koľko z toho učenia musí byť učiteľ učiteľom a koľko hercom?

U nás doma to už Vianocami svieti, chutí, vonia, aj zvoní. Ja tú pravú vianočnú ľúbivú atmosféru proste milujem. Myslím, že nič krajšie ako Vianoce ešte nikto nevymyslel. Chápem však, že nie každý to cíti rovnako. Nie každý sa usmeje pri zvuku „cililing“. Ale taký je život. Tam, kde sa niečo končí, niečo iné začína. Tam, kde končí prezenčná výučba, nastupuje výuka dištančná. Tam, kde končí hluk a krik detí počas prestávok, nastupuje ticho. Tam, kde vidím iba ikonky a pračudesné profilovky na monitore, nastupujem ako herec so zapnutou kamerou. Aby som zo seba dala von to pravé učiteľské. To, ktoré možno neulahodí každému...

Tam, kde sa niečo končí, niečo iné začína. A práve preto nie je ten život len čierny. Ale ani biely. Život je to, čo je medzi tým.

Končí sa jedna veľká etapa. Končí sa posledný deň, kedy sa deti učili v roku 2021. A mne, učiteľke, je akosi čudne na duši. Aj šťastlivo, aj clivo. Už teraz viem, čo si budem priať na prelome kalendárnych rokov. Budem si priať zdravie. A potom farebnú škálu. Pre deti, pre učiteľov, pre rodičov, pre nás všetkých. Aby sme dokázali vnímať pestrosť. Aby sme sa v tej pestrosti naučili s niečím urputne zabojovať a niečo iné si, naopak, nehanebne vychutnávať. A hlavne nech nám je tohto všetkého nadeleného len toľko, koľko dokážeme uniesť. Cililing.

 

Petra Mókošová

učiteľka