Poznáte z amerických filmov také tie čarovné tínedžerské priestory? Vyzerá to tam brutálne nadupane, cool. Kde tu nejaké drevo, moderné tínedžerské farby na stenách, doplnky z kovu, tulivaky, kreslá, hulákajúca hudba, minikuchynka na zaliatie čaju ... proste miesto, kde zhodíte na zem batoh, ktorý sa vám mimovoľne hompáľa na jednom ramene, dáte si „hi five“ a pozdravíte sa: „čau kámo“. Miesto, ktoré sa objavuje v seriáloch o tínedžeroch a vy len závistlivo krútite hlavou. Pre vás je toto miesto symbolom slobody, súdržnosti, života, diania… Akýsi americký sen. Ale keďže žijete na Slovensku, tak si nad touto mission impossible necháte zájsť chuť…

A zrazu držíte v ruke kľúčik. Na šnúrke vidno nápis Klubovňa. Kým odomykáte dvere do tmavého priestoru, dýcha vám na krk skupinka ôsmakov, ktorých učíte anglinu. Áno, práve pre nich som vtedy v zborovni vyplnila tú prázdnu kolonku. Práve pre nich som do jednej do rána tvorila na mieru šitú únikovú hru v angličtine. Vchádzame do toho čaropriestoru, ktorý je vyhradený len pre nás. Vonku je mokro a vlhko po daždi a tak si všetci obúvame na topánky návleky. Šťuknem do vypínača a zažínam svetlo na robustných čiernych kovových lampách. Deti sa rozpŕchnu v priestore. Rozdelím ich do skupín a kým im zadávam inštrukcie k hre, okato si užívam na kovovom poschodí svojich pár minút slávy. Cítim sa ako celebrita. Potom však nechávam priestor deťom a sledujem ako sa pasujú so zadaniami únikovej hry, ktorú som nazvala „Amosáci“. Niektoré zadania majú vypracované rýchlo, s niektorými priam zápasia. Vidno však ich veľké odhodlanie a snahu získať za správne odpovede časti kódu, ktorý ich má doviesť do finále. Vyhrať môže len jedna skupina. Pre mňa sú však víťazmi všetci. Aj som im to na konci povedala.

Keď pôjdem nabudúce cez zborovňu, pokúsim sa vyčíhať ďalšiu prázdnu kolonku a uchmatnúť ju pre ďalšiu skupinku druhostupniarov, ktorých učím. Vezmem aj ich do Klubovne. Myslím, že učenie v takomto luxusnom priestore otvára týmto deťom inú dimenziu. Dimenziu pocitu, že aj na nich, pubertiakoch, záleží. Klubovňa totiž vznikla práve kvôli nim a pre nich. Môžu tam chodiť popoludní oddychovať, čítať, klebetiť, robiť si úlohy, dokonca je tam vždy aj nejaký vyučujúci, ktorý im ochotne dovysvetľuje učivo a poradí. A dopoludnia môžeme my, učitelia, využiť tento priestor na ozvláštnenie svojich hodín.

Vďaka ti, škola naša, že nám ukazuješ ako ďaleko (a ešte ďalej) sa dá stále ísť. Že pre teba nie sú limity (tie si vytvárame len my samy). Že nám ukazuješ, že stále je čo zlepšovať (najmä na sebe). Vďaka za pocit, že sa oplatí učiť práve tu. A že sa to všetko oplatí robiť pre deti.

Petra Fecková, učiteľka