Totižto, stala sa mi osobne taká vec v živote, že som nastúpila na miesto, ktoré srší otvorenosťou, živosťou, vzájomným rešpektom bez pocitov zbytočných intríg, úzkostí, umenšovania a podobných zbytočností, ktoré sú, povedzme si úprimne, na pracoviskách a iných školách v dnešnom storočí, bohužiaľ, stále prítomné.

Ocitla som sa akoby pred 6. rokmi dozadu na strednej škole, ktorá mala veľmi podobnú, rodinnú, rešpektujúcu, aktívnu a takú teplú atmosféru, že človek mal vždy ráno úsmev od ucha k uchu, keď do tej budovy vstupoval. Že tam bolo cítiť ducha. Že aj napriek tomu, že sa makalo, makalo sa na tom správnom a podpornom mieste. Že aj keď človek padá poobede vyšťavene „dole hubou“, vie, že to patrí k rastu.

Prajem si, aby sa takýto typ atmosféry, nielen v školstve, prejavoval a začal síriť v čo najväčšej možnej miere. Aby sa ženy, učiteľky, a všetci zamestnanci cítili vypočutí a hodnotní sami o sebe. Aby sa z pracovných zázemí stal priestor pre tvorenie toho, čo chceme vidieť a cítiť vo svete, u nás doma v súkromí medzi partnermi a aby to, čo sa tvorí, začalo byť patrične ohodnocované. Pretože áno, aj tam to začína. Raj na Zemi si tvoríme my sami a väčšinu života trávime prácou. Nech sa na pracoviskách vzťahy vedia naplno otvárať tak, aby neprichádzalo k zbytočnému zraňovaniu. Nech sa chodby, triedy a celé priestory začnú napĺňať svetlom, farbami, moderným vybavením a nech sa mrazivej šede už len zďaleka vyhýbame. Pretože, ani si nevieme predstaviť ako, ale aj to, aký nádych ma pôda školy, vie neskutočne ovplyvňovať to, ako sa človek a dieťa v nej cíti.

Toto je mladé amosácke prostredie. Plné šikovných zamestnancov, podporných teambuildingových stretnutí, s častými stolmi hojnosti v spoločnej zborovničke na znak toho, že k sebe vzájomne patríme, neustálych ponúk školení a projektových nápadov. Kde sa životné zručnosti neučia len deti, ale cibria si ich aj dospelí. A ja môžem byť len vďačná, že mojou prvou ozajstnou prácou mohla byť taká, odkiaľ sa bude ťažko odchádzať, a vďaka ktorej som mohla ešte viac integrovať to, čo skutočne znamená rešpektovať a byť rešpektovaný. A že vlastne, ako neskutočne to je v pracovnom prostredí potrebné a zdravé. Ak by som mala byť v budúcnosti zamestnávateľom alebo hľadajúca práce, moje kritériá, aj na seba, budú jednoznačné.

Jednými slovami - myslím, že je a bude asi pre každého ťažké už len to pomyslenie odchodu z takejto školy, lebo: „Čo ak inde tamto a čo ak toto, a aká bude p. riaditeľka, a akí budú kolegovia, keď tu je to zatiaľ fakt perfektné.“

Milí rodičia, môžete byť radi za to, akú školu navštevujú Vaše deti! Sú budúci tvorcami našej spoločnosti.

 

Mancová M.