Je nedeľa, deň pred začiatkom nového školského roka. Ráno zisťujem rozpoloženie svojich detí a pýtam sa, či chcú dať učiteľkám kvietky. Mladší nadšene vykríkne, že áno, staršia odpovedá presne podľa očakávania: „Mne je to jedno.“ Nakoniec sa však sama rozhodne, že teda aj ona ide do toho s rovnakým vkladom ako jej súrodenec ... ako by to predsa bolo, keby „on áno a ja nie?“ To by jej tínedžerskú dušu predsa položilo. Zohnať kvietky v nedeľu ráno nie je zrovna ľahká úloha. Dobrovoľne sa na ňu podujmem ja sama. Po dôkladnom zvážení všetkých pre aj proti volím malinké kvetinové boxy. Keď majú urobiť radosť, nech ju robia čo najdlhšie. A zo skúseností viem, že box vydrží dlhšie ako rezaná kytička. Stojím v kvetinárstve a začína mi byť všelijako. Rozpačito, s obavami, so štipkou vzdoru sa mi do hlavy vkrádajú myšlienky. Už to pomaly začne. Už len raz sa vyspíme a je to tu. Nový školský rok! Zbohom leto, zbohom tá voľnosť, sloboda, najbližších 10 mesiacov to bude o budíku, povinnostiach, úlohách, krúžkoch, a ešte aj to slnko bude menej svietiť!

Koľko rodičov teraz prežíva to isté? Koľko dospelých teraz stojí v kvetinárstve a má motýle v bruchu? Koľko mám dáva svojich trojročných prvýkrát od seba preč? Koľko prváčikov vstúpi zajtra prvýkrát do úplne neznámych priestorov k cudzím dospelým a neznámym deťom? Koľko učiteľov sa zajtra prvýkrát stretne zoči-voči novým žiakom? Aké to bude? Koľko neistoty je za týmto všetkým? Koľko obáv nami lomcuje? Koľko obáv z neznámeho? Zajtra ráno sa chystáme z hodiny na hodinu absolútne zmeniť doterajší režim.

Uff.

Som učiteľka. Viem, že na všetky tieto deti sa už my, učitelia, tešíme. Viem, že sme na ne už pripravení ..., veď makáme vyše týždňa, školíme sa, pripravujeme triedy, po pracovnej dobe zháňame pomôcky do triedy, presádzame kvety na školské parapety, ... Ale aj tak mám obavy. Tú radosť, že to opäť začne, predsa len trochu prikrývajú tiene obáv. Čo potom iní rodičia? Ako to cítia oni? A čo deti? Ako to cítia tie?

V tejto chvíli mi pomáha veta mojej kolegyne: „Ver sebe a ver svojmu dieťaťu.“ A ja len doplním: „Verme si navzájom. Deti, rodičia, učitelia.“ To dáme. Lebo aj napriek obavám nás čaká 10 mesiacov neskutočných emócií, dobrodružstiev, spoznávania, konania, očakávaní, vzostupov, aj pádov. Bude to jazda ako na húsenkovej dráhe.

Walaaaa! Bude to paráda! Som si istá. Len si stačí veriť.

Petra Fecková, učiteľka