Na angline sme preberali tému „City“ ... no čo vám poviem, len čítať z učebnice, klásť otázky o prečítanom, odpovedať, čo-to napísať mi pri tejto téme vôbec neznelo vábne (aj keď aj to občas treba, lebo niekedy len dril dokáže zázraky). A taksom to celé tak nejako nechala plávať v nádeji, že riešenie sa ponúkne samo. A ono sa naozaj ponúklo. Dostala som nápad ako prepojiť náš svet výučby v triede so svetom reálnym, tým vonku. Prepojiť ho tak, aby to spojenie zafungovalo ako chémia dvoch zaľúbencov. Prepojiť deti s dospelákmi. Prepojiť slovenčinu s angličtinou. Prepojiť Slovensko so zahraničím. Prepojiť ôsmacke tínedžerské duše s tým, po čom tak veľmi túžia počas vyučovania – uniknúť zo zdanlivo stereotypných hodín angliny.

A tak som si na hodinu pozvala hostí. Nie prezenčne (to nám súčasná epi situácia ani nedovoľuje), lež online. Cez teamsy a interaktívnu tabuľu. Organizácia takejto hodiny trvala zhruba dva týždne. Najprv som vyselektovala tých hostí, ktorí sa reálne mohli hodiny zúčastniť. Vďaka za nich, vážne. Mnohí si totiž kvôli ôsmakom ukrojili zo svojej obedovej prestávky v práci. Potom som si cez víkend „na nečisto“ skúšala teamsy ... nie som zrovna IT guru, ale spoľahla som sa na to, že keď bude technický problém, deti na angline mi pomôžu (jasnééé, stalo sa, veď život je často o improvizácii). Dohodli sme si s hosťami tému hodiny aj formu akou ju podať deťom. Deti som na túto hodinu chystala cez učebnicu – od gramatiky, cez slovnú zásobu, až po to, čo učebnica nenaučí – klásť vlastné otázky človeku, ktorého v živote nevideli. Po anglicky.

Hodiny odbili 9.10 a koliesko sa roztočilo. Hostia boli parádni. Počuť zážitky ľudí (Peti a Ivka, ešte raz vďaka), ktorí roky žili v Londýne, Krakowe, Berlíne, alebo Rygge, je na parádu. 9.30, koliesko sa točilo rýchlejšie. Zážitky pribúdali. A rovnako sa začali nesmelé deti osmeľovať a postupne kládli hosťom otázky. Po anglicky. 9.55, koliesko sa zastavilo, keďže vyučovací čas je nekompromisný. Prebehla som pohľadom po triede a veru som nedokázala posúdiť aké pocity mali deti v danej chvíli. Položila som im však zákernú otázku. Rovnakú ako na začiatku hodiny. „Chceli by ste sa niekedy v budúcnosti presťahovať mimo Slovenska?“ Pred rozhovormi s hosťami sa prihlásili takmer všetci. Po rozhovoroch bolo hore menej rúk ako na začiatku. Nevyhodnocovala som to. Radšej nie. Nechala som to plávať v nádeji, že to vyhodnotím na ďalšej spoločnej hodine. Aj som to vyhodnotila. Teda, ja nie. Deti. V skupinkách vyrobili plagáty so spätnou väzbou (spätnú väzbu nám po anglicky písomne poslali aj naši hostia).

Mám radosť, že deti okúsili reálnu angličtinu v spojení s témou v učebnici. Že na vlastnej koži pocítili zmysel toho, čo sa na hodinách učia. Že sme spoločne toho dokázali prepojiť naozaj veľa.

Na budúci týždeň budem mať podobnú hodinu. S iným hosťom a tiež inými žiakmi. Výsledok môže byť rôzny ... lebo deti vedia prekvapiť.

Chodím do školy. Aj naďalej tam budem chodiť rada. Chodím sa tam totiž učiť. Od detí.

Petra Mókošová, učiteľka