Bola som tam ako mama.

Píšem na skôlkarsky whatsapp správu učiteľke môjho syna, že ráno bude syn meškať cca hoďku, možno aj viac, že ho beriem na DOD a že desiatu mu nemusia odkladať. Zrejme to spustilo lavínu, lebo po mne sa ozvali ďalšie tri mamičky predškolákov, že teda aj ich deti budú ráno meškať a že tú desiatu naozaj netreba ani im.  😊 

Moje dieťa bolo ráno úplne spokojné, že môže ísť so mnou do školy.  😊  Tesne pred ôsmou vchádzame do interiéru. Netrvá to ani 10 minút, kedy stretáme prvého synovho spolužiaka. Objavujú sa aj iné deti v sprievode rodičov.  V tej chvíli k nim prichádza vedúca popoludňajšieho klubu detí a ponúkne im možnosť ísť sa pohrať do herne, zatiaľ čo rodičia budú na prednáške pani riaditeľky. Na tvárach detí badám menší stres. Čoooo? Akože normálne ísť preč od rodičov? A ešte aj s cudzou ženskou? Bariéry razom zbúra moje dieťa, ktoré býva so mnou v škole po vyučovaní denne. „Ja idem. Šimi, poď, budeme sa tam spolu hrať.“ Chmatne spolužiakovi ruku a ťahá ho smerom k herni. Nakoniec ich do herne ide päť. Štyria s malou dušičkou, piaty (ten môj) ako hrdina. Lebo byť učiteľským dieťaťom sa počas DOD oplatí.

O chvíľu za nimi do herne prichádzam aj ja. S jedinou túžbou: zobrať to moje dieťa na klasický vyučovací proces ... lebo ten nepozná. Moja túžba však naráža na mantinely – rozostavaný stan z veľkých stavebníc v herni. Jediné, čo nakoniec zaberie, je zobrať s nami aj Šimiho. Zlaté to dieťa. Aj by rád posedel v každej z navštívených tried, lenže môj syn nezdieľa toto nadšenie. V hlave má  neustále herňu a rozostavaný stan. Po asi 10 minútach teda odchádzame späť do herne, kde nechávam obe deti pod dohľadom usmiatej kolegyne a ja sa idem pokochať tým, na čo v bežný deň nie je čas – na to, ako učia moje kolegyne.

Bola som tam ako návštevník

Kráčam po chodbe. Žiaci z vyšších ročníkov robia catering a ponúkajú mi kávu. Ďalšie hŕstky žiakov postávajú v stánku, v ktorom predávajú školský merch, iní ponúkajú školský časopis, ktorý môže smelo konkurovať hocijakému inému periodiku.  Na vysokom okrúhlom stole odetom v bielom obruse vidím knihu návštev. Čo ma však fascinuje najviac, sú otvorené dvere. Všade, v každej triede. A za nimi ticho. Viete, keď učíte v škole, poznáte najmä tú druhú stránku ... a tou je hluk. Vo chvíľach, kedy začal DOD, bolo v triedach zvláštne ticho. A tak som nakukla. Do prvej triedy, do druhej, prešla som celú chodbu triedu po triede. Chodieb som dokonca prešla viacero. Niekde som sa zdržala dlhšie, inde kratšie, všade ma však zaujalo niečo iné. Niekde nasvietené interaktívne tabule a na nich farebné prezentácie, inde skupinky detí pracujúce nad matematickým scrabble. Z jednej triedy bolo počuť slovenčinu, z druhej angličtinu. V jednej triede deti sedeli v kruhu, v druhej triede klasicky za lavicami, v tretej na laviciach a niektoré sa váľali v tulivakoch, v štvrtej mali asi 2 deti špeciálne kolísavé stoličky na udržanie stability. Tým, že v škole učím, mám trošku nevýhodu ... že keď nakuknem do dverí, vždy mi niekto zakýva alebo na mňa zakričí, čím mierne naruším celý vyučovací proces. Zjavne to však nikomu nevadí a ja si užívam rolu návštevníka. Vnímam aj to, že niektorí rodičia prišli do školy ako rodičia budúcich prvákov a iní (nazvime ich starí harcovníci) prišli podporiť svoje deti do vyšších ročníkov. Počujem viacerých povedať: „V tejto škole som bol naposledy pred 20 rokmi, ty brďo, teraz sem bude chodiť moje dieťa!“ Najväčšia skupinka sa však vždy nachádza pred prváckymi triedami. 😊 Každý chodí s otvorenými očami a nastraženými ušami. Po prvej hodine z detí opadáva napätie a začínajú byť čoraz viac sami sebou. Začína sa mi to páčiť. Z herne beriem svoje dieťa a strčím ho cez otvorené dvere do škôlky. Čakajú ma učiteľské povinnosti, pri ktorých by mi syn len zavadzal.

Bola som tam ako učiteľka.

Deň pred DOD, na ktorý sme sa pomaly ale iste chystali, som sedela v školskej jedálni. Diskusia sa točila okolo všeličoho, keď si k nám prisadol kolega a išiel rovno na vec: „Tak teda ako mám zajtra učiť?“ Kolegyňa mu na to pohotovo odpovedala: „Tak ako vždy. Hlavne sa neulievaj.“ Veľmi mi to vtedy pomohlo. Lebo ono je to naozaj tak ... spôsob, akým učíte, nezmení žiaden DOD.

A tak hneď po zvonení beriem skupinu 18 detí na angličtinu. Presúvame sa do triedy, v ktorej máme v ten deň hodinu. Je to trieda úplne na konci chodby. Nepredpokladám, že niekto príde ... jedine, že by zablúdil. Óóóóó, ako sa mýlim. Do triedy vchádza mamina mojej siedmačky, predstaví sa a hneď sa ospravedlní, že tam nebude dlho, lebo jej dcéra si to nepraje a je jej blbé, že bude mať na hodine mamu ... to viete, puberta ... vtedy sme všetky mamy trápne. 😊 Nič špeciálne som si na tú hodinu nepripravila. Zopár kartičiek, stručné vysvetlenie nového učiva, papieriky, lístočky, hru, veľa pohybu a ešte viac príležitostí pre deti komunikovať po anglicky. Mamina asi po 10 minútach odchádza. Super. Dalo jej to dostatok priestoru zistiť ako hodiny angličtiny fungujú a zároveň tam nebola príliš dlho na to, aby sa jej dcéra cítila nepríjemne. Decká sú absolútne uvoľnené, diskusia sa zvrháva na zážitky z prespávačiek. Deti s nadšením po anglicky opisujú svoje zážitky, veľa sa smejeme a komentujeme. Až keď prechádzame na hru, v ktorej má ísť jeden žiak na krátku chvíľu za dvere, si uvedomujem, že za dverami je postava. A je tam už hodnú chvíľu. Nechce byť videná a nechce nás rušiť. Len mi kývne a zacúva ešte viac za dvere. Začíname hru a ja periférne vidím, že postava v tieni nás sleduje a počúva aj naďalej. Tých 45 minút ubehne ako voda. Rodičia plne rešpektujú, že úderom jedenástej končí DOD, brány školy sa zatvárajú a vyučovací proces pokračuje, tentokrát však už bez nich.

Viete, vždy som si myslela, že každý DOD je len akýsi maškarný bál. Že sa tam všetci oblečú do nedeľných šiat, obujú si lodičky a oblečú smoking, zatancujú valčík a za výdatného potlesku odchádzajú do zákulisia. Dnes si to už nemyslím. Dnes viem, že si môžete akokoľvek precízne vyžehliť šaty, narúžovať pery a tváriť sa ako kráľovná, čo má prísť, to príde. Tak ako sa šaty môžu pokrčiť, opätok na lodičke sa môže zlomiť, hudba môže prestať hrať ...  tak aj škola vždy ukáže tú pravú tvár. Učiteľ aj počas DOD musí improvizovať, musí bleskurýchle reagovať na komentáre detí, musí vedieť vyriešiť úraz, musí byť na dozore počas prestávky, musí byť tam, v škole, samým sebou. Tak ak budete nabudúce premýšľať, či na DOD prísť alebo nie, odpoveď je jasné, jednoznačné a hlasné ÁNO. A pokojne sa v tých triedach zdržte aj o kúsok dlhšie, nech si viete utvoriť reálnejšiu predstavu o tom, ako to na vyučovaní funguje. Budeme sa na vás tešiť.

p. uč. Peťa Fecková