Nedá mi nenapísať aspoň pár slov, ktoré sa priamo dotýkajú aj pracovnej atmosféry u nás Amosákov, ako sa nazývame. Možno to píšem z miesta rúžových okuliarov, keďže som sem nastúpila prvýkrát tento rok, ale jednoducho, čo doposiaľ cítim, nemôže byt predsa klam a preto by som túto ročnú jazdu rada v krátkosti opísala a ocenila. Len tak, z miesta vďačnosti a pokory.

 

Vnímajme naše deti celým bytím v plnej prítomnosti. Stanovujme im jasné a pevné hranice s láskavým rešpektom. Oni nielenže ich potrebujú, ale oni si ich svojim správaním priam vyžadujú! Narodili sa sem ako tabula rasa, pomáhajme im spoznávať, ako naozaj funguje svet. Jedno indické príslovie hovorí: "K dieťaťu do 5 rokov sa správaj ako ku kráľovi, od 5-12 ako k otrokovi a od 13 ako k priateľovi."  Nezabúdajme na podstatnú vec. Nevieme, ktorí z tých lavíc nám raz budú o pár rokov diktovať zákony či operovať orgány.                                   

M. Mancová

 

Do kuchyne, odkiaľ učím, vchádza dcéra. Evidentne má prestávku a uráčilo sa jej vykuknúť z izby, v ktorej sa naplno i „naplno“ venuje dištančnej výučbe. Prehodíme spolu pár viet a ja opäť sadám za PC. „Maminaaaa, ešte ti chcem povedať, čo sme na tej fyzike ...“, stopnem ju uprostred vety s tým, že mi začína hodina a že sa jej budem venovať neskôr, keď doučím. Vidím jej nechápavý výraz ... veď len toť som ukončila jednu hodinu, naliala si do pohára čerstvú vodu, napila sa a už opäť mám mať hodinu? „Krátka prestávka.“ Vravím rýchlo na vysvetlenie. „Päťminútová.“ Pochopí. Našťastie. Ušetrí mi tým asi 2 minúty vysvetľovania.