Začiatok septembra. Teším sa a zároveň som trochu nervózna. Vchádzam do triedy. 16 párov očí sa upiera na mňa. „Len to nepokaz“, vravím sama sebe v duchu. Prvá hodina zvykne byť vždy taká „rozstrelová“. Ako sa zapíšeš, tak máš. Pre učiteľa nesmierne dôležitý poznatok. A tak sa začneme oťukávať. Postupne. Z hodiny na hodinu. Prezenčne. Teším sa, že sa pomaly, ale isto stávam ich istotou, o ktorú sa môžu oprieť. Vedia, že do triedy vojdem minútu po zvonení, vedia, že ich vždy pozdravím slovami „Hello everyone. How are you today?“, vedia, že im nikdy nedám neohlásenú písomku, vedia, že nevydržím sedieť za katedrou a budem počas hodiny poletovať medzi nimi po triede, vedia, že mám rada, keď sa spolu smejeme, vedia, že keď začnem jesť na hodine, tak mám hypoglykémiu a vedia aj to, aké staré deti mám doma. Naučia sa ma čítať. A ja sa snažím robiť to isté. Spoznať ich do takej miery, do akej mi to prezenčné vyučovanie dovolí. Nepatrím k učiteľom, ktorí sú machri v rozpoznaní osobností svojich žiakov a ktorí po týždni presne vedia, s kým majú v triede do činenia. Mne to trvá o niečo dlhšie. Ale potom sa tí moji „rozpoznaní a spoznaní“ stávajú mojimi istotami. Viem, kto je s kým kamarát, viem ako trávia svoj voľný čas, do akej jazykovky alebo fitka chodia po vyučovaní, akú superschopnosť by si do života priali, komu z nich lezie na nervy mladší súrodenec ... začínam ich čítať. Tá istota, že vojdem do triedy a tam bude stále tých istých 16 párov známych očí ... tú istotu milujem.