• Klubovňa? Jednoznačne ÁNO!

        Klubovňa? Jednoznačne ÁNO!

        25.05.2022 23:23
        Prechádzam rýchlym krokom cez zborovňu. Očami preletím nástenku, na ktorej zvyknú byť samé dôležitosti a nevyhnutnosti. Keď zrazu môj pohľad spočinie na tabuľke, v ktorej sú zaplnené iba 4 kolonky.  Neváham ani chvíľu, v mysli si prejdem svoj rozvrh a okamžite sa zapíšem do jednej prázdnej kolonky. Nepremýšľam. Konám. Tá rýchlosť rozhodnutia ma priam šokuje. Tak! Je to čierne na bielom. Pôjdeme sa s deťmi učiť do Klubovne.
      • Ako vnímať naše deti?

        Ako vnímať naše deti?

        25.05.2022 23:25

        Vnímajme naše deti celým bytím v plnej prítomnosti. Stanovujme im jasné a pevné hranice s láskavým rešpektom. Oni nielenže ich potrebujú, ale oni si ich svojim správaním priam vyžadujú! Narodili sa sem ako tabula rasa, pomáhajme im spoznávať, ako naozaj funguje svet. Jedno indické príslovie hovorí: "K dieťaťu do 5 rokov sa správaj ako ku kráľovi, od 5-12 ako k otrokovi a od 13 ako k priateľovi."  Nezabúdajme na podstatnú vec. Nevieme, ktorí z tých lavíc nám raz budú o pár rokov diktovať zákony či operovať orgány.                                   

        M. Mancová

         

      • Konce, začiatky a niečo medzi tým

        Konce, začiatky a niečo medzi tým

        25.05.2022 23:28

        Do kuchyne, odkiaľ učím, vchádza dcéra. Evidentne má prestávku a uráčilo sa jej vykuknúť z izby, v ktorej sa naplno i „naplno“ venuje dištančnej výučbe. Prehodíme spolu pár viet a ja opäť sadám za PC. „Maminaaaa, ešte ti chcem povedať, čo sme na tej fyzike ...“, stopnem ju uprostred vety s tým, že mi začína hodina a že sa jej budem venovať neskôr, keď doučím. Vidím jej nechápavý výraz ... veď len toť som ukončila jednu hodinu, naliala si do pohára čerstvú vodu, napila sa a už opäť mám mať hodinu? „Krátka prestávka.“ Vravím rýchlo na vysvetlenie. „Päťminútová.“ Pochopí. Našťastie. Ušetrí mi tým asi 2 minúty vysvetľovania.

      • ISTOTY

        ISTOTY

        21.11.2021 17:38
        Začiatok septembra. Teším sa a zároveň som trochu nervózna. Vchádzam do triedy. 16 párov očí sa upiera na mňa. „Len to nepokaz“, vravím sama sebe v duchu. Prvá hodina zvykne byť vždy taká „rozstrelová“. Ako sa zapíšeš, tak máš. Pre učiteľa nesmierne dôležitý poznatok. A tak sa začneme oťukávať. Postupne. Z hodiny na hodinu. Prezenčne. Teším sa, že sa pomaly, ale isto stávam ich istotou, o ktorú sa môžu oprieť. Vedia, že do triedy vojdem minútu po zvonení, vedia, že ich vždy pozdravím slovami „Hello everyone. How are you today?“, vedia, že im nikdy nedám neohlásenú písomku, vedia, že nevydržím sedieť za katedrou a budem počas hodiny poletovať medzi nimi po triede, vedia, že mám rada, keď sa spolu smejeme, vedia, že keď začnem jesť na hodine, tak mám hypoglykémiu a vedia aj to, aké staré deti mám doma. Naučia sa ma čítať. A ja sa snažím robiť to isté. Spoznať ich do takej miery, do akej mi to prezenčné vyučovanie dovolí. Nepatrím k učiteľom, ktorí sú machri v rozpoznaní osobností svojich žiakov a ktorí po týždni presne vedia, s kým majú v triede do činenia. Mne to trvá o niečo dlhšie. Ale potom sa tí moji „rozpoznaní a spoznaní“ stávajú mojimi istotami. Viem, kto je s kým kamarát, viem ako trávia svoj voľný čas, do akej jazykovky alebo fitka chodia po vyučovaní, akú superschopnosť by si do života priali, komu z nich lezie na nervy mladší súrodenec ... začínam ich čítať. Tá istota, že vojdem do triedy a tam bude stále tých istých 16 párov známych očí ... tú istotu milujem.